Vyhledávání

Pro registrované

Citace



Ladislav Hohoš: Futurologická elégia. Svet 2015


Niekoľko vhľadov z krištáľovej gule

 

 

Súčasná situácia pripomína nestabilitu pred prvou svetovou vojnou, keď vtedajší hegemón bol oslabený nástupom nových mocností. Dvadsiate storočie ešte neskončilo, lebo nie sú vyriešené geopolitické otázky, pochádzajúce z rozpadu troch monarchií po roku 1914, kedy dvadsiate storočie naozaj začalo. Pápež František v dramatickom apele Mestu a svetu povedal: „Nech svojou dobrotivosťou táto božská moc sníme tvrdosť zo sŕdc toľkých mužov a žien, ponorených vo svetskosti a ľahostajnosti, v tej globalizácii ľahostajnosti – nezáujmu o druhých.“ Požadoval, aby sme  neboli ľahostajnými k utrpeniu druhých ľudí. Čo nás čaká, je dlhé a bolestivé obdobie kumulatívneho úpadku, nestabilít a neistôt v rozsahu globálneho zrútenia ako v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia (W.Streeck).

Zárodky budúcnosti nachádzame v družstevníctve, v miestnych spoločenstvách usilujúcich o harmonický život (Zaježová), v radikálne nových technológiách, ktoré predpokladajú nové formy zospoločenštenia podnikania a finančných transakcií.  Musíme byť pripravení na ostré konflikty medzi zárodkami nového a stúpencami starých poriadkov, ktorí bojujú o čas.

 

I

 

Od roku 1949 sme mali slobodný svet a krajiny za železnou oponou, dnes máme „multipolárny svet“ a „demokratizáciu“ (Edward W. Walker) - ide o ideologické manipulácie na zdôvodnenie studenej vojny.  Po druhej svetovej vojne  boli použité naratívy „boj proti imperializmu“ versus „boj proti komunizmu“. Na víziu multipolárneho sveta – veľmocenský realizmus zo strany Ruska - môže hegemón nazerať ako na nástroj zameraný proti jeho hegemónii. Ekonomické faktory vrátane energetiky, menového usporiadania a pravidiel obchodovania sú v zajatí geopolitiky, čo je do určitej miery návrat do minulosti.  Svet sa zásadne mení, hranice sa stávajú tekutými, niet dôvodu pridŕžať sa geopolitickej doktríny jedného britského geografa spred sto rokov a túto rozširovať do kozmického priestoru. Argumentácia o neprijateľnosti doktríny sfér vplyvu zo strany USA vo vzťahu k Rusku naráža na zásadnú asymetriu: totiž hegemón automaticky považuje za svoju sfér vplyvu celý svet a očakáva, že ostatné štáty to budú bezvýhradne akceptovať.  Nový svetový poriadok sa nastoľuje bojom, teda konfliktným spôsobom za nepredvídateľných rizík (dôvod pre elégiu). Uvedené komplikuje nastolenie efektívneho primátu medzinárodného práva, čo je nevyhnutné, ak pokus o multipolárny svet nemá skončiť ako „koncert národov“ v roku 1914. Takže prvým krokom k odklonu od tradičnej geopolitiky, teda rámca v ktorom  cieľom aktéra je dosiahnuť dominanciu, by bolo, keby  USA podporili autoritu OSN a začali akceptovať  zväzovanie medzinárodným právom, teda pristúpili na obmedzenie vlastnej suverenity vo vzťahu k medzinárodným inštitúciám, čo  koniec-koncov selektívne vyžadujú od druhých štátov. Ústup USA z pozície nadvlády tak ako svojho času ustúpili Veľká Británia a Sovietsky zväz, nepripadá v krátkodobom horizonte  do úvahy, v strednedobom horizonte by mohlo dôjsť k striedaniu politických elít, nastupujúca kvázi izolacionistická elita  by vzhľadom na prehlbovanie krízy a kontraproduktívnosť obhajoby statu quo mohla dospieť k uzáveru, že výhodnejšia bude pozícia ako prvého medzi viacerými rovnými na základe pravidel garantovaných medzinárodnou autoritou.

 

 Studená vojna sa začala ako reakcia na jadrové vydieranie zo strany USA. V roku 1947 Stalin predniesol prejav vo februári vo Veľkom divadle v Moskve a Churchill výrok o železnej opone v  marci vo Fultone. Stalin opakoval Leninovu tézu o nevyhnutnosti vojny medzi imperialistami, pritom si bol vedomý, že nemôže vyzvať Západ k otvorenej konfrontácii.  USA upevnili svoju hegemóniu po druhej svetovej vojne na základe dohôd v Bretton Woods (Keynesov návrh na celosvetovú menu Bancor odmietli) a Jalte (politický kompromis, uznávajúci nárok ZSSR na bezpečnosť prostredníctvom hraničných štátov).Walker má pravdu v tom, že vzťah Moskvy so Západom je dnes rovnako nebezpečný ako v prvých rokoch studenej vojny, a to z podobných dôvodov. Tak ako vtedy sú pravidlá hry a hranice oddeľujúce obe sféry vplyvu nejasné a sú predmetom sporu. Práve preto došlo ku kríze na Ukrajine. Za chybu považuje, že nedošlo ani k pokusu vytvoriť celoeurópsku bezpečnostnú štruktúru za účasti Ruska namiesto rozširovania NATO na východ. V dôsledku prijatia pobaltských štátov sa môžeme ocitnúť v kompetitívnej (konkurenčnej) mobilizačnej hre podobnej tej, ktorá vyvolala prvú svetovú vojnu. Má pravdu aj v tom, že od západných lídrov je  nezodpovedné pokračovať, akoby malé riziko katastrofickej udalosti nestálo za úvahu. A že sankcie ostanú v platnosti ďalšie roky, skôr budú posilnené než že by boli zrušené, aj keby prímerie v Donbase vydržalo. Kremeľ bude v globálnom meradle usilovať o pozíciu vedúceho nositeľa odporu proti západnej liberálnej hegemónii, aby Západ politicky a ekonomicky oslabil a podporil rozopre vovnútri EU a NATO. Ide o hru s nulovým súčtom, v ktorej obe strany strácajú. Nádej spočíva v tom, že časom začnú obe strany rokovať o opatreniach, ktoré znížia pravdepodobnosť vojenskej konfrontácie, ako tomu bolo po kubánskej kríze. Ak nejde USA bezpodmienečne o hegemóniu, mohli by multipolárny poriadok akceptovať, pretože majú dostatočné silu na zabezpečenie svojich oprávnených záujmov. Druhou alternatívou je vojna, pretože inak USA svoju hegemóniu nedokážu presadiť, výsledok vojny však môže byť zásadne iný, než aký plánujú.

II


Nový globálny politický a ekonomický poriadok je v štádiu zrodu ako dôsledok nových ekonomických realít. My (Joseph Stiglitz rozumie USA) skutočný stav ekonomiky nedokážeme zmeniť.  Lenže  ak je naša odpoveď na tvrdú skutočnosť  nesprávna, chybná, tak riskujeme.  A to spätný náraz, ktorý vyústi buď do disfunkčného globálneho systému alebo do globálneho poriadku, ktorý sa zásadne bude líšiť od toho, čo by sme si želali. J.Stiglitz poukazuje na to, že Washington nedokázal zvládnuť dôsledky mnohých krátkozrakých aktivít, ktoré mali rozšíriť a posilniť dominanciu, ale v skutočnosti ju z dlhodobej perspektívy znižovali. Ekonomický vzostup Číny nemusí byť na úkor USA, ale môže byť k ich rastu komplementárny. Čína požaduje primeranú rolu v medzinárodných najmä ekonomických organizáciách (MMF a SB), čo USA blokujú. V rokoch 1940-1942 J.M.Keynes a E.F.Schumacher navrhli nadnárodnú klíringovú menu ako exkluzívnu jednotku bezhotovostnej platby v rámci medzinárodného obchodu, s ktorou by nemohli obchodovať jednotlivci a nebola by krytá zlatom,   hoci zlato by sa dalo za bancor nakupovať. Toto narazilo na konferencii v BrettonWoods (1945) na kategorické odmietnutie zo strany USA, ktoré presadili pevné výmenné kurzy kryté zlatom – 35 USD za uncu. Takúto záruku na svoju menu mohli po druhej svetovej vojne v poskytnúť iba USA a trvala do augusta 1971. Pokiaľ dolár funguje ako svetová rezervná mena, čo v súčasnosti nie je podložené ekonomickou silou USA, lež iba mimoekonomickým faktormi, môžu USA ako jediná krajina na svete neobmedzene zvyšovať svoj vnútorný deficit tým, že mesačne tlačia miliardy nových bankoviek.  V roku 2010 vydala OSN (DESA – Department of Economic and Social Affairs) dokument požadujúci reorganizáciu globálneho rozvoja (Retooling Global Development), v ktorom sa uvádza, že zásadná slabosť medzinárodného finančného systému zohrala podstatnú úlohu v súčasnej globálnej ekonomickej kríze. Okrem iného predpokladá vytvorenie nového globálneho rezervného systému, ktorý nebude založený iba na americkom doláre, ktorý negarantuje stabilnú rezervnú menu. Nový systém sa nemá zakladať na jednej mene ani na koši mien, prestavba má umožniť stabilnejší svetový finančný systém  emisiou nástroja medzinárodnej likvidity typu SDR (zvláštne práva čerpania, účtovná jednotka zavedená v rámci MMF od roku 1969).

 

Pokiaľ budú USA presvedčené, že si dokážu udržať úlohu hegemóna, resp. že  ako globálne scenáre svetového vývoja dokážu presadiť buď neokonzervativizmus (čo dopadlo katastrofálne za vlády G.Busha ml.) alebo neoliberalizmus (do najbližšej krízovej bubliny, ktorá sa dá očakávať okolo roku 2020), tak budú násilne brániť postavenie dolára a nepripustia prestavbu finančného systému, ktorý však svojimi parametrami nezodpovedá svetovej ekonomickej realite. Hegemónia znamená vodcovstvo v produkcii „kolektívnych statkov“ t.j. statkov, ktoré potrebujú ostatné štáty, ako sú bezpečnostné záruky a stabilný svetový poriadok. Na základe toho si nárokujú zasahovať do vnútorných záležitostí iných štátov bez ohľadu na medzinárodné právo a to aj vojenskou silou. Za poskytovanie kolektívnych statkov  ako každé impérium požadujú tribút, čo im umožňuje ignorovať požiadavky na vyváženejší resp. spravodlivejší nový svetový poriadok. Prezident Obama síce postupuje opatrnejšie ako jeho predchodca, ale vo svojom silne ideologickom prejave na ostatnom Valnom zhromaždení OSN dal jasne najavo, že očakáva rešpektovanie privilégií USA, ktorým je dovolené to, čo žiadnemu inému štátu dovolené nie je, pričom hranice dovoleného samozrejme selektívne stanovuje sám hegemón. Svetovú situáciu rozhodujúcou mierou ovplyvňuje, že  uvedené nároky USA dve veľmoci jednoznačne odmietli (Čína a Rusko).

 

Nepochybne Rusko musí byť významnou súčasťou multipolárneho svetového poriadku, rovnako ako Čína. Samozrejme existuje oveľa viac štátov, ktoré podporujú multipolárny svetový poriadok, aby sa oslobodili od jednostrannej podriadenosti USA, ale nedovolia si takto otvorene vystúpiť. Európska únia si musí ujasniť, či chce byť geopolitickým aktérom alebo len satelitom. Kľúčovú úlohu totiž bude zohrávať práve Európa a v rámci Európy Nemecko a Francúzsko. Svoju vojenskú silu mienia USA sústrediť v Pacifiku, aby čelili výzve predovšetkým zo strany v Číny, ich záujmy na starom kontinente má zabezpečiť poslušná Európska únia, ktorá sa pustí do studenej vojny s Ruskom a ekonomicky sa podriadi prijatím TITIP.   EÚ sa zapletie do dlhotrvajúceho a kontraproduktívneho konfliktu s Ruskom, v ktorom môžu iba všetci prehrať a víťazom budú tak či onak USA.  Uvedenému cieľu – okrem iného aj vyvolaním nového kola zbrojenia -  slúži zo zahraničia vyvolaný konflikt na Ukrajine. Snahy vylučovať Rusko (dohoda TTIP ako pokračovanie smutne známej snahy ohľadom Multilaterárnej dohody o investíciách z roku 1997) alebo Čínu (dohoda TTP) sú kontraproduktívne a vedú k snahám o konkurenčné inštitucionálne riešenia, napríklad k dohode krajín BRICS o Banke rozvoja alebo príprava krajín APEC (Ázie a Tichomoria) na vytvorení zóny voľného obchodu (FTAAP). Skúšobným kameňom bude, či sa podarí zabrániť prijatiu obchodnej dohody TTIP medzi USA a EÚ, ktorá nesľubuje výrazný pozitívny ekonomický prínos, skôr obsahuje riziká, ale jej hlavný cieľ je politický, vylúčiť Rusko.V Ázii na ostatnom summite v Pekingu sa USA nepodarilo vylúčiť Čínu. Európska únia by sa mohla stať globálnym svetovým hráčom, ak  dokáže udržať európsky sociálny model.  EU by sa mala vrátiť k dokumentu Bezpečná Európa v dnešnom svete, ktorý bol  prijatý 12.decembra 2003 a postuluje efektívny multilateralizmus. Zdá sa, že dokument upadol do zabudnutia. V rámci multipolárneho svetového poriadku by Európa mohla byť jedným z globálnych aktérov, ak nájde vlastné hodnotové priority v podobe europeanizmu a vymedzí sa tak voči USA, Rusku, Číne a ďalším nastupujúcim globálnym hráčom. Má na to primeranú ekonomickú silu, ktorú by však musela sprevádzať aj politická a vojenská sila, teda spoločná zahraničná politika a európske jednotky rýchleho nasadenia. Multipolarita si vyžaduje fungujúce medzinárodné inštitúcie, ktoré vedia zaručiť bezpodmienečné rešpektovanie medzinárodného práva, čo predpokladá zásadnú reformu OSN.  V súčasnosti Bezpečnostná rada OSN je nedostatočne funkčná, lebo ju možno obchádzať „koalíciami ochotných“ pod taktovkou Washingtonu. Tým narastá riziko, že agonický spôsob formovania nového svetového poriadku vyústi do horúcej vojny.

 

III

 

Profesor Wolfgang Streeck z Inštitútu Maxa Plancka v Kolíne nad Rýnom požaduje zbaviť sa modernistického marxistického predsudku, že kapitalizmus ako historická epocha skončí iba vtedy, keď  je nová lepšia spoločnosť na dohľd a revolučný subjekt je pripravený ju etablovať. To predpokladá istú mieru politickej kontroly nad naším spoločným osudom, o ktorej sa nám nemôže ani zdať a už vôbec nie v rámci neoliberálnej globálnej revolúcie.  Pritom kapitalizmus je v chronickom havarijnom stave a vo vleklej kríze. Neexistuje sila, ktorá by zvrátila zostupné trendy v oblasti hospodárskeho rastu, sociálnej rovnosti a finančnej stability. To, že neexistuje životaschopná alternatíva ako kontraprojekt nie je podstatné. Kapitalizmus nielen že dezorganizuje sám seba, ale rovnako dezorganizuje svoju opozíciu, zbavuje ju schopnosti kapitalizmus poraziť alebo ho zachrániť. Koniec kapitalizmu si potom musí kapitalizmus zariadiť sám, musí stanoviť svoje vlastné zničenie, čoho sme práve dnes svedkami. Na troch frontoch komodifikácie – práce, prírody a peňazí – sa zrútili regulačné orgány, ktoré pre jeho vlastné dobro zadržiavali napredovanie kapitalizmu (Polanyi ich označil ako fiktívne komodity, ktoré sa nemôžu úplne podriadiť zákonu ponuky a dopytu). Streeckova prognóza vymedzuje päť porúch, pre ktoré nemá kapitalizmus k dispozícii žiadny liek – klesajúci rast, oligarchia, vyhladovanie verejnej sféry, korupcia a medzinárodná anarchia, čo vyúsťuje do  kumulatívneho úpadku, nestabilít a neistôt. Kapitalizmus organizuje svoju likvidáciu preto, lebo je obeťou vlastného úspechu  pokiaľ ide o zvyšovanie produktivity práce. Dá sa spolu s Marxom povedať, že kapitalistická formácia splnila svoju historickú úlohu existujúce výrobné vzťahy sa stali brzdou ďalšieho napredovania výrobných síl, nejedná sa o „marxistický predsudok“. Dokazuje to prognóza vývoja technológie, vlny zmien budú oveľa radikálnejšie, ako si dokážeme dnes predstaviť. 

 

Technologické zmeny v nebývalom rozsahu zapríčínia, že väčšina súčasných dominantných korporácií v strednedobom horionte (15-20 rokov) zanikne. Rozhodujúce vlny technologických prevratov sa prejavia v piatich sektoroch:

Po prvé, výroba: roboty a 3D tlačiarne – využitie robotov znamená  lacnejšiu výrobu v  USA a v Európe ako v Číne, obnoví sa miestny priemysel. Lenže v nasledujúcom desaťročí ani roboty nebudeme potrebovať, lebo ich postupne nahradia 3D tlačiarne, ktoré za dvadsať rokov budú schopné vytlačiť elektronické zariadenia.

Po druhé,  znovuvynájdenie financií: momentálne je bitcoin kontraverznou menou. začína sa uplatňovať crowdfunding – skupinové financovanie, pri čom autor projektu získava investorov prostredníctvom webstránky,  predchodcom je družstevné financovanie. Transakcie  nepotrebujú bankové inštitúcie, jednoducho sa pôžičky (alebo mzdy) budú vymieňať za fyzické komodity (napríklad v bývalých JRD sa počítali pracovné jednotky – pozn. L.H.).

Po tretie, zdravotná starostlivosť.  Platforma Healthkit monitoruje jednotlivca, aby si udržiaval zdravie, varuje pred možnosťou ochorenia. Zdravotné údaje sú natoľko komplexné, že ich ťažko môže vyhodnocovať jeden lekár, pribudnú k nim dáta o sekvencii genómu.  Revolúcia v lekárstve bude znamenať, že na bežnú starostlivosť nebudeme potrebovať lekára, operácie budú vykonávať roboty.

Po štvrté, energetika. Za dvadsať rokov bude lacnejšie vyrábať vlastnú slnečnú energiu doma než ju nakupovať, preto sa bojuje proti zavádzaniu slnečnej energie. Aj ďalšie pokročilé technológie zničia dnešný energetický priemysel. Keď budeme mať neobmedzenú energiu, môžeme mať neobmedzene pitnú vodu, ktorú získame z oceánu. Potrava bude celkom organická, pretože v uzatvorených hospodárskych budovách nebudeme používať insekticídy. A jedlo si vytlačíme v 3D tlačiarni, nebudeme kvôli tomu zabíjať zvieratá.

Po piate, komunikácie. Otvorené WiFi siete a superrýchly internet sa budú vyskytovať všade a hovory budú zadarmo ako dnes Skype.

(Vivek Wadha, The Washington Post 17.12.2014)

 

Známy ekonóm Milan Zelený popisuje transformáciu ako posun v zamestnanosti. Tak ako s nástupom priemyselnej revolúcie nastal presun pracovnej sily od poľnohospodárstva do priemyslu, v šesťdesiatych rokoch od priemyslu do služieb, aktuálne napredoval štvrtý sektor štátnych zamestnancov vrátane nezamestnaných poberajúcich podporu. Toto je ale sektor spotrebný, ktorý sa nemôže neobmedzene rozširovať (maximálne 15%), pretože je dotovaný z daní, ak vlády bojujú proti nezamestnanosti, zvyšujú tým zadĺženie štátu. Žiadny piaty sektor ale nie je a nebude, riešením by bolo zavedenie univerzálneho základného príjmu, ktorý možno zavedú vo Švajčiarsku. Toto je zásadná zmena, ktorú Zelený označil ako metamorfózu, ktorá sa zakladá na deglobalizácii. Už dnes je rast HDP vyšší ako nárast cezhraničného obchodu, preto treba zahraničných investorov získavať ústupkami, ktoré sú výpredajom národného bohatstva. Ide o vylúčenie medzičlánkov, obchod prebieha bez sprostredkovateľa; samoobsluha znamená outsourcing potrieb; kustomizované produkty na individuálne použitie sú predané ešte pred vyrobením;dochádza k reintegrácii práce a znalostí, čo si vyžaduje reguláciu (aby sa dodržiavali pravidlá), ale vylučuje štátne intervencie, ktoré deformujú trhové prostredie. Najradikálnejšou zmenou je relokalizácia, teda výroba na mieste spotreby, nie fyzické presuny komodít na diaľku, napríklad postačí software na 3D tlačiareň. Alvin Toffler predpovedal pozíciu „prozumenta“ (zloženina z dvoch slov „výrobca“ a „spotrebiteľ“ v angličtine). Z uvedeného vyplýva, že pravdu majú filozofi komunitarizmu.  Rozhodujúce postavenie nadobúdajú psychologické komunity, v ktorých ľudia prechádzajú v rámci svojho individuálneho životného cyklu tým, že usilujú o uznanie a majú právo brániť sa proti zneuznaniu.

 

IV

 

V súčasnosti rovnako ako pred sto rokmi, na sklonku prvej svetovej vojny, sa prevládajúcim prejavom ducha doby stáva únik pred patologickou spoločnosťou, presnejšie snaha transformovať svetový poriadok, ktorý sa vyznačuje sociálnymi patológiami. Nenaplnenú nádej na zásadnú zmenu predstavovala Októbrová revolúcia, ktorá ako kadencia vojny prispela k ukončeniu hegemónie západnej civilizácie. Marx v predslove k nemeckému vydaniu „Manifestu“ (1883), čomu predchádzalo dôkladné štúdium pomerov v Rusku (obščiny) zdokumentované v korešpondencii s V.Zasuličovou, zaujal stanovisko, že ruská revolúcia by sa mala stať signálom k proletárskej revolúcii na Západe, aby sa obidve mohli navzájom dopĺňať. R.Luxemburgová pred smrťou napísala: v Rusku sa mohol problém iba nastoliť, ale nemohol sa v Rusku vyriešiť (1919). Ukázalo sa, že manuál revolúcie, ktorý sformuloval Lenin v diele „Čo robiť“ (1902) vedie do slepej uličky, z revolučnej avantgardy sa stala semifeudálna nomenklatúra „straníckeho štátu“ (termín M.Reimana), v ére stalinizmu sekta („ľudia  zvláštneho razenia“). Lenin sa orientoval na uchopenie politickej moci a v tom bol úspešný, pravdu ale mala Luxemburgová, že po uchopení moci mali boľševici neporovnateľne ťažšiu úlohu než ich historickí predchodcovia (levelleri, jakobíni). Už vtedy upozorňovala na nebezpečenstvo robiť z núdze cnosť, keď sa taktika, vynútená fatálnymi podmienkami, chce teoreticky zafixovať a doporučovať medzinárodnému proletariátu k napodobeniu ako vzor socialistickej taktiky. A to nemohla predpokladať sovietizáciu časti Európy po druhej svetovej vojne...

 

Transnacionálna kapitalistická trieda sa už sformovala a usiluje o presadenie transnacionálnej hegemónie prostredníctvom nadnárodných štruktúr, ktoré majú nahradiť upadajúciu dominanciu USA ako organizátora zhodnocovania a akumulácie kapitálu. Engelsova odpoveď (Zásady komunizmu), že k revolúcii dôjde súčasne vo všetkých civilizovaných krajinách, je vzhľadom na proces globalizácie teoreticky správna. Nehovoríme však o revolúcii, ale o zásadnej t.j. revolučnej transformácii, o postupných prechodoch od dielčích k zásadným zmenám. Javisko, v ktorom sa rozhoduje o pravidlách nového svetového poriadku, je globálnou arénou, takže sily antikapitalistickej globalizácie sa musia naučiť pôsobiť v globálnom rámci, ktorý dosiaľ formuje a úspešne v ňom pôsobí trieda transnacionálnych kapitalistov. Lenin niekedy dokázal myslieť nedoktrinársky, napríklad keď v apríli 1920 napísal, že po víťazstve proletárskej revolúcie aspoň v jednej z vyspelých krajín nastane pravdepodobne ostrý obrat, totiž že Rusko sa čoskoro stane krajinou, ktorá už nebude vzorom, ale opäť sa stane zaostalou krajinou (Detská nemoc „ľavičiarstva“ v komunizme). Aj Lenin však precenil revolučnosť situácie vo svete, doktrína o historickom poslaní proletariátu viedla k sektárstvu Kominterny. Ku kumulácii zmien môže dôjsť len participáciou marginalizovanej väčšiny, nie konšpiráciou avantgardnej sekty.  Verzia vojnového komunizmu ako pokus o vojenské riešenie a triednu diktatúru svoj cieľ nedosiahla. Napokon odvrátiť druhú svetovú vojnu sa nikomu nepodarilo.  

 

V

 

Francúzsky filozof a sinológ F.Julien poukázal, že naše zlyhanie postihnúť výsledky kumulatívnych zmien v priebehu času sa dá odvodiť od gréckej filozofie bytia. Čínske myslenie podľa jeho názoru umožňuje oveľa pružnejší spôsob pochopenia „tichých transformácií“. Revolúcia radikalizuje konanie vybičované do krajnosti, kým tiché transformácie vychyľujú krok za krokom bez varovania, bez oznámenia až k bodu, kedy sa všetko prevráti vo svoj protiklad bez toho, aby si to niekto všimol. Revolúcia vyostrí situáciu do extrému, je rozhodnutá násilne skoncovať s predchádzajúcim poriadkom, bojuje a zápasí v priestore síl,  ktoré sa definovali ako rivali, pričom každá revolúcia končí reštauráciou ktoré skôr či neskôr nastane. Tichá transformácia nepoužíva silu, nebojuje, ale ide svojou cestou, infiltruje, rozširuje a rozvetvuje sa, je prenikavá; ako tichá sa označuje preto, že nevyvoláva odpor.  Tiché transformácie dokážu viac než sila vzbúrených más, progresívnou eróhziou všetkého čo ancient regime podporuje. Proces globalizácie ako prejav tichej transformácie vo svojej nanútenej neoliberálnej verzii nedosiahol mieru prijatia ktorá by umožnila, aby bol integrovaný do historického kontextu. Čína využila výhodu zaobísť sa bez zlomu, pretože dokázala zásadne zmeniť sociálny a ekonomický systém postupnou tranzíciou, pričom politický režim a strana ostali pri moci, hoci zásadne transformované.

 

Napríklad Nicaragua realizuje čínsky projekt na výstavbu medzioceánskeho kanálu do roku 2020, ktorý ako alternatíva Panamského prieplavu rozšíri trasy medzinárodného obchodu. Nikaragujský kanál a spustený transfer vody z juhu na sever Číny predstavujú nové majáky smerovania vývoja sveta pre celé nasledujúce storočie v kontexte protirečení medzi nedostatkom vody a rýchlo sa rozvíjajúcou vodnou efektívnosťou. V budúcnosti bude aj malé Slovensko patriť medzi krajiny, ktoré budú mať čo povedať k vodnému rozvoju civilizácie. (Ivan Bajer)

 

Technická civilizácia podľa Patočku vytvára koncept vševládnúcej Sily; svet sa v 20.storočí premenil na laboratórium, ktoré aktualizuje miliardy rokov akumulované konzervy energie, a táto energetická premena sveta sa  musí diať prostredníctvom vojny. Ide o pochopenie Sily, ktorú uvoľňujeme, sily vedy a techniky: solidarita otrasených je solidaritou tých, ktorí pochopili.Naozaj boli prekročené všetky hranice masového vraždenia prostredníctvom priemyselných technológií, čo malo za následok ďalšie zločiny proti  ľudskosti v 20.storočí, ktoré je najkrvavejším v dejinách. Meradlom, či 20.storočie naozaj skončilo, by mala byť schopnosť zahrnúť  obete do nášho rozhodovania, aby sme sa vyhli pokušeniu ďalšej svetovej vojny. Vojny za trúbenia poľníc propagandy už vplyvné kruhy začali, využívajúc pri tom konfliktné situácie typu „rozkúskovanej tretej svetovej vojny“ (termín použil pápež František).  Patočka je presvedčený, že solidarita otrasených dokáže povedať nie voči tým mobilizačným opatreniam, ktoré robia vojnový stav permanentným (Kacírske eseje). Myslí tým duchovnú autoritu, ktorá by donútila bojujúci svet k istým obmedzeniam.  

 

Sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny by malo slúžiť prinajmenšom na zamyslenie, ak nie na ustrnutie a zhrozenie.  Keďže rozhodujúcou schopnosťou ľudí vo vzťahu k dejinám je pochopenie, vo filozofii dejín ide o odhalenie príčín, ktoré sú čosi viac ako fakty, potom tieto príčiny tvoria niečo ako rámec konania. Kritická teória sa zaoberá sociálnymi patológiami, dokáže načrtnúť možné rámce ich riešenia v zmysle trichotómie kritika, vysvetlenie, normativita (M.Hrubec). Týmito aktivitami sa vytvárajú podmienky pre spustenie tichej transformácie, ktorá možno už začala resp. začína. Skutočným revolucionárom je dnes  v období kumulatívneho úpadku ten, kto odmieta status quo, ale zároveň odmieta násilnú revolúciu, pretože táto nevedie k cieľu: hoci záruka svetlých zajtrajškov alebo zlatého veku ľudstva neexistuje, návrat do barbarstva nemôže skutočný revolucionár považovať za cieľ,  ktorý je hodný angažovania.

 

Písané pre Slovo.

http://www.noveslovo.sk/c/Futurologicka_elegia_svet_2015

Odkazy

http://www.blisty.cz/art/75831.html

http://www.vanityfair.com/business/2015/01/china-worlds-largest-economy#

http://www.un.org/en/development/desa/policy/wess/wess_current/2010wess.pdf

http://www.sok.bz/index.php?option=com_content&task=view&id=694&Itemid=28

http://www.washingtonpost.com/blogs/innovations/wp/2014/12/17/2014-is-ending-but-this-wave-of-technology-disruptions-is-just-beginning/

http://www.aktuality.sk/clanok/267119/era-globalizacie-uz-skoncila-pred-par-rokmi/

http://www.aktuality.sk/clanok/265116/komunisti-kapital-konfiskovali-klaus-a-spol-ho-rozdavali-za-misku-sosovice/