Vyhledávání

Pro registrované

Citace



Peter Takáč: Falošný rozpor ľavice


 Ľavicu už dlho paralyzuje istý spor. Kameň úrazu spočíva v tom, či v pohľade na politiku uprednostňujeme ekonomické alebo kultúrne témy. Odlišnosť je len v dôraze, nie v opomínaní toho druhého. V praxi to znamená buď prikladať väčší význam ekonomike, alebo rozličným bojom za emancipáciu, čo má podstatné dopady na to, ako veci riešime.

1. Spor

V médiálnom a teda i spoločenskom diskurze (ako na ich prepojenosť nedávno poukázal Matej Ivančík) dominuje dôraz na kultúrne témy, teda menšiny a snaha o ich zrovnoprávnenie. Problémom je, že sa takto zastiera priestor pre riešenie dôležitých ekonomických tém. Ako a kam máme zaradiť vytlačené homosexuálne, rasové, národnostné minority, ak sa zhoršila životná úroveň väčšiny, a samotná spoločnosť má problém udržať sa pokope? Na druhej strane, dá sa povedať, že napr. sexuálne utlačovaní sú utlačovaní menej ako ekonomicky utlačovaní? Homosexuál, ktorý netrpí chudobou, trpí tým, že spoločnosť neuznáva jeho orientáciu tvoriacu bytostnú súčasť jeho osobnosti. Ak je homosexuál (alebo Róm či iná menšina) ešte aj chudobný, nespravodlivosť sa dokonca zdvojnásobuje, resp. podporuje. Podľa Iris Marion Youngovej je vec o to zložitejšia, že dôraz na ekonomizmus, teda čistú politiku prerozdeľovania, je slepý voči odlišnostiam, čím núti menšiny k asimilácii a dosiahnutiu vládnucej normy (1). Čiže, ak hypoteticky vycestujete do Nemecka a tam ako národnostná menšina nesplníte normy -povedzme, jazykovej zdatnosti-, môžete byť ukrátení o podporu štátu začať tam pracovať, žiť a doučiť sa jazyk.

Dilemu prerozdeľovania alebo uznania na mladej slovenskej scéne zosobňujú Ľuboš Blaha a Michal Havran. Napriek tomu, že v klube sociálnej demokracie má Ľuboš Blaha najliberálnejšie postoje, politickú prioritu kladie na sociálno-ekonomické témy. Naopak, Michal Havran síce neopomína sociálno-ekonomické práva, no na blogu JeToTak sa štylizuje do role liberála propagujúceho predovšetkým kultúrne témy, majúce presah do ekonomiky. Blahov postoj sa javí marxisticky, čo imponuje mnohým “tradičným” ľavičiarom. Ťažko však povedať, či stránením Blahovi nekamuflujú svoj odpor voči niektorým menšinám, resp. hľadajú ospravedlnenie vlastnej homofóbie, či latentného rasizmu. Na strane Havrana zas stojí aktívny intelektuálny potenciál menšín. Z pohľadu chudobnejúcej väčšiny ale nemožno hovoriť o výhode...

2. Syntéza

Celý problém je v tom, že akonáhle z tvorby politiky vylúčime jednu, hocijakú, skupinu už to nie je spravodlivé, ba ani ľavicové. Postupy nazývané riešeniami, stojace na princípe vylúčenia sú pravicového charakteru a odlišujú sa len svojim zacielením: chudobní, teplí, čierni, židia, Maďari, imigranti... Cestu von chce priniesť postmarxizmus, ktorý sa problém viacerých emancipačných bojov snaží riešiť ich prepojením – vraví: vytvorme niečo, čo všetkých (od chudobných po teplých) spojí. Zneje to zaujímavo, no čo môže byť tým zjednocovateľom? Strana SMER-SD sa vlastne tiež pokúšala preklenúť tieto rozdiely zdôrazňovaním ekonomických tém, no napriek tomu zvalil jej predseda nezamestnanosť na Rómov. Vylúčením etnickej skupiny z presadzovania (údajne) socialistickej politiky znegoval jej charakter, porušil záväzok univerzálnosti a šikovne sa vyhol konfrontácii s problémom. Exklúziu zabalil do ľavicovej rétoriky, tak, aby ostal volič spokojný a systém neporušený.

Výraznejším príkladom rovnakého postupu je Vladimír Putin, ktorý vyhnal oligarchov z Ruska, no s témou útlaku menšín sa alibisticky vyrovnal odvolaním sa na konzervatívnych obyvateľov. Časť ľavice, ktorá mu pritakáva si neuvedomuje, že Putin tým využíva situáciu na zosílenie svojej autoritárskej vlády. Neuvedomuje si tiež, že presne to si praje pravica (odvolávajúca sa napr. na Jerofejeva), rasisticky odsudzujúca celý ruský národ ako nenapraviteľne autoritársky a antidemokratický. Takýto obojstranný alibizmus popiera a bráni rozvinutiu progresívnej politiky v Rusku, v tom Rusku, kde začala Veľká socialistická revolúcia.

3. Nový spor

Znamená to teda, že univerzalizmus nie je možný? Nie. Znamená to, že ak chce byť ľavica ľavicou, nesmie pristúpiť na kompromisy s mocou. A to nie z tvrdohlavosti, či strachu dostať sa k moci, ale preto, že ak chce nanovo povstať z popola, musí trvať na sebe vlastných princípoch rovnosti (nie rovnakosti!) všetkých ľudí bez rozdielu. Pokiaľ veríme vo fundamentálne demokratický pôvod moci, nemôže ľudovej politike klásť obmedzenia žiadna moc. Ak totiž príjmeme rozdelenia, ktoré nám etablovaná moc predkladá, napríklad spomínanú voľbu medzi ekonomickou a kultúrnou politikou, sme paralyzovaní a manipulovateľní.

Mao Ce-tung v tejto súvislosti rozlišoval medzi hlavným a vedľajším rozpor všetkých vecí (2). Pretože sa význam rozporov mení, treba rozoznávať, ktorý predstavuje ten hlavný. A keďže vidíme, ako sa ekonomistický i kultúrny prístup ľavice dá zneužiť a môže stať ideologickou súčasťou systému, je spor medzi nimi vedľajší. Aj keď budeme stáť na strane väčšiny, hneď na začiatku niekoho vylúčime a budeme len reprodukovať nastavenie moci. Avšak, ani rozlične zadefinované menšiny, z ktorých spoločnosť vždy pozostáva, nemajú ako také moc. Ľavica preto musí prepojiť tieto dve roviny a predefinovať väčšinu ako pozostávajúcu z menšín, ktorá nikoho nevylučuje. Nestojme na strane väčšiny, stojme na strane všetkých, tak, ako si to žiada radikálna (t.j. skutočná) ľavicová politika. Rovnosť sa nevytvára v zadefinovanom rámci, ale v boji o nové definície slúžiace v prospech ľudu. Nenechajme si diktovať opozície a podmienky mocou a trvajme na nemožnom. Trvajme na radikálnej rovnosti.

Odkazy:
(1) Fraserová, N., Honneth, A.: Přerozdělování nebo uznání? Filosofia 2004, s. 33-34.
(2) Mao Ce-tung: O praxi a rozporu. Grimmus 2011, s. 90-93.

 

Vyšlo na blogu Nezávislí: http://nezavisli.blogspot.sk/2014/11/falosny-rozpor-lavice.html