Vyhledávání

Pro registrované

Citace



Slavoj Žižek: Rozbité vajíčka bez omelety


 

Všetko, čo Európe priniesli úsporné opatrenia, je špinavá kuchyňa

Po volebnom víťazstve anti-imigračných, euroskeptických strán vo Francúzsku a Anglicku v máji, mnoho liberálov neskrývalo svoj šok a znepokojenie. No v ich pobúrení a prekvapení z víťazstiev pravice bol kúsok predstieranej naivity. To, čomu by sme sa mali čudovať je, prečo to anti-imigračnej pravici trvalo tak dlho spraviť rozhodujúci prielom.

Keď mal Jean-Marie Le Pen– zakladateľ francúzskeho pravicového Národného frontu, ktorý triumfoval v nedávnych európskych parlamentných voľbách- nechutnú poznámku o plynových komorách vo vzťahu k popovému spevákovi židovského pôvodu, jeho dcéra Marine Le Pen, líderka strany, ho verejne skritizovala, čím poskytla obraz ľudskej tváre svojho otca. Nie je dôležité, či je tento rodinný spor fingovaný, alebo skutočný – oscilácia medzi dvoma tvárami, brutálnou a civilizovanou, je to, čo definuje dnešnú populistickú pravicu. Pod jej civilizovanou verejnou maskou číha jej brutálna, obscénna skutočná tvár, a rozdiel medzi nimi dvoma je len v miere, do akej je táto skrytá tvár otvorene odhalená. I keď táto odvrátená strana ostane celkom mimo dohľad, je tu ako tichý predpoklad, ako neviditeľný bod, ku ktorému sa vzťahuje. Bez ducha svojho otca, Marine Le Pen neexistuje.

V odkaze Marine Le Penovej nie je žiadne prekvapenie: Je to tradičný anti-elitársky, patriotizmus pracujúcej triedy, ktorý sa zameriava na nadnárodné, finančné sily a odcudzenú bruselskú byrokraciu. Odmieta nevolených bruselských finančných technokratov, ktorí nasilu vnucujú záujmy medzinárodného finančného kapitálu a zakazujú jednotlivým štátom uprednostňovať blahobyt svojich vlastných ľudí. Obhajuje tak politiku, ktorá prepája znepokojenie a starosti bežných pracujúcich ľudí. Le Penová formuje jasný protiklad voči sterilným európskym technokratom: Zatiaľ čo sú fašistické výbuchy jej strany minulosťou, vracia politike vášeň. Dokonca i niektorí dezorientovaní ľavičiari podliehajú pokušeniu obraňovať ju. To, čo spája Le Penovú a jej európskych ľavicových sympatizantov, je ich zdieľané odmietnutie silnej Európy a ich túžba po návrate suverénnych národných štátov.

Problém tohto spoločného odmietania je, že ako sa hovorí v istom vtipe, Le Penová nehľadá príčiny ťažkostí v tmavom rohu, kde naozaj sú, ale pod svetlom, pretože tam je lepšie vidieť. Namiesto snahy identifikovať antagonizmy dnešného globálneho kapitalizmu, sa zameriava na ľahké ciele ako imigranti, ktorých prítomnosť je viditeľná každému na uliciach. Le Penovej odkaz začína so správnou premisou: zlyhanie politiky úsporných opatrení bruselských expertov. Keď v 1930-tych rokoch, v čase veľkých čistiek a súdnych procesov, navštívil Sovietsky zväz rumunský ľavicový spisovateľ Panait Istrati, použil obhájca Sovietov v snahe presvedčiť ho o potrebe násilia voči nepriateľom štátu príslovie, „Nemôžete spraviť omeletu bez rozbitia vajec“. Na čo Istrati stručne odvetil: „V poriadku. Vidím rozbité vajcia. Kde je vaša omeleta?“ To isté by sme mali povedať o úsporných opatreniach uvalených bruselskými technokratmi: „Dobre, rozbíjate vajcia po celej Európe, no kde je omeleta, ktorú ste nám sľúbili?“

To najmenej, čo sa dá povedať o kríze, ktorá trvá od roku 2008, je, že dokazuje, že to nie sú ľudia, ale samotní experti, ktorí z veľkej časti nevedia, čo robia. V západnej Európe sme svedkami rastúcej neschopnosti vládnucej elity; vedia stále menej a menej ako vládnuť. Pozrite, ako sa Európa vysporiadava s gréckou krízou: tlačí na Grécko, aby splatili dlhy, no na druhej strane ničí jeho ekonomiku prostredníctvom uvalených škrtov, čím zaisťuje, že grécky dlh nebude nikdy splatený. V júni 2013 odhalil Wall Street Journal dokumenty Medzinárodného menového fondu (MMF), z ktorých vyplýva, že ekonomické škody Grécka z agresívnych škrtov môžu byť až trikrát väčšie ako sa pôvodne predpokladalo, čím popreli predchádzajúci opis škrtov MMF ako riešenia krízy eurozóny. Dnes, potom, ako zmizli stovky tisíc pracovných miest po takýchto „prepočítaniach“, MMF pripúšťa, že nútenie Grécka a iných dlhom zaťažených krajín znížiť svoje deficity príliš rýchlo, by mohlo byť kontraproduktívne.

Prebiehajúci tlak EÚ na Grécko, aby zaviedlo škrty perfektne sedí do toho, čo psychoanalýza nazýva superegom. Superego nie je etickým činiteľom slušnosti, ale sadistický faktor, ktorý bombarduje subjekt neuskutočniteľnými požiadavkami, pričom si obscénne užíva neschopnosť subejktu vyhovieť im. Avšak, paradoxom superega je, ako Freud jasne nazrel, že čím viac poslúchame jeho požiadavky, tým viac sa cítime byť vinní. Predstavte si zlomyseľného učiteľa, ktorí dáva svojim žiakom neuskutočniteľné úlohy, a potom sa sadisticky vysmieva, keď vidí ich úzkosť a paniku. Práve to je tak hrozne zlé s príkazmi EÚ: Nedávajú Grécku dokonca ani šancu; zlyhanie Grécka je súčasťou hry. Je to akoby poskytovatelia a dozor nad dlhom obviňovali zadĺžené krajiny, že sa necítia byť dosť vinní.

V tom spočíva skutočný odkaz „iracionálnych“ ľudových protestov v celej Európe: Protestujúci veľmi dobre vedia, že nevedia; nepredstierajú, že majú rýchle a ľahké odpovede. No to, čo im hovorí ich intuícia je správne: že tí pri moci to nevedia tiež. V Európe dnes slepý vedie slepého. Politika škrtov v skutočnosti nie je vedou, dokonca ani v najmenšom; má omnoho bližšie k súčasnej podobe povery – druhom prirodzenej reakcie na nepreniknuteľnú, komplexnú situáciu, slepá reakcia v zmysle „veci sa pokazili, my sme za ne nejako vinní, musíme za ne zaplatiť cenu a trpieť, tak spravme niečo, čo bolí a míňajme menej.“ Škrty nie sú „príliš radikálne“, ako tvrdia niektorí ľavičiari, ale, naopak, príliš povrchné, činom vyhnutia sa skutočným koreňom krízy.

Tmavý roh

Je možné myšlienku zjednotenej Európy redukovať na vládu bruselských technokratov? Dôkazom toho, že toto nie je ten prípad je, že Spojené štáty a Izrael, dva národné štáty posadnuté svojou suverenitou, na istej hlbšej a často zmätenej úrovni vnímajú EÚ ako nepriateľa. Takéto vnímanie, udržiavané pod kontrolou vo verejnom politickom diskurze, sa ukazuje vo svojom odvrátenom, obscénnom dvojníkovi. V Izraeli, šialené príbehy o práve krajiny vykopnúť Palestíncov sú založené v Exode, obzvlášť božom príkaze židom; aby potom, ako dosiahnu svoju zem po 40-tich rokoch putovania, bezohľadne zabíjali kmene, ktoré tam žili. V Spojených štátoch je vízia zdvojnásobená politickou predstavou extrémne pravicových kresťanských fundamentalistov, s ich obsesívnym strachom z Nového svetového poriadku, ako to vidieť v prácach Tima LaHayeho. Titul jednej z LaHayeových noviel ide v tomto smere: Európska konšpirácia. Nepriateľmi Spojených štátov nie sú moslimskí teroristi; sú to len púhe bábky tajne manipulované európskyymi sekularistami – skutočnými silami Antikrista, ktorý chce oslabiť Spojené štáty a vytvoriť Nový svetový poriadok pod dominanciou OSN. Istým spôsobom majú v tomto pohľade pravdu: Európa nie je len ďalším geopolitickým mocenským blokom, ale globálnou víziou, ktorá je úplne nekompatibilná s národnými štátmi, vízia transnacionálneho projektu, ktorý garantuje isté práva (sociálny štát, slobodu, atď.) všetkým ľuďom sveta. To je dôvod, prečo má EÚ sklon ísť ďaleko za hranice starej Európy. To je dôvod, prečo je európsky sen stále univerzálnou výzvou. Táto rovina EÚ ponúka kľúč k takzvanej európskej „slabosti“: je tu prekvapivá korelácia medzi európskym zjednotením a jej stratou globálnej vojensko-politickej moci.

Tak aký je problém s bruselskými technokratmi? Nielen ich opatrenia a ich falošná expertíza, ale aj ich modus operandi. Základnou podobou dnešnej politiky je depolitizovaná administratívna koordinácia záujmov elitným zborom expertov. Jediný spôsob, ako zaviesť do zóny bez politiky vášeň, aktívne zmobilizovať ľudí, je prostredníctvom strachu: strachu z imigrantov, strachu zo zločinu, strachu z nemravnej sexuálnej skazenosti, strachu zo samotného nadmerné štátu (s ťarchou vysokého zdanenia), strachu z ekologickej katastrofy, strachu z obťažovania (politická korektnosť je exemplárnou liberálnou formou politiky strachu). Progresívni liberáli sú, samozrejme, vystrašení populistickým rasizmom. Avšak, bližší pohľad čoskoro odhalí ako ich multikultúrna tolerancia a ohľad na (etnicky, nábožensky, sexuálne) odlišných zdieľa s tými, ktorí sú proti imigrantom základnú premisu: strach z druhých jasne rozoznateľný v liberálnej posadnutosti s obťažovaním. Zdravotné obťažovanie, keď som vyrušovaný nehanebným fajčiarom, slovné obťažovanie, keď započujem chudobnejšieho chlapíka hovoriť drsný vtip. ...Druhý je dobrý, no len dovtedy, pokiaľ jeho prítomnosť nie je dotieravá, pokiaľ tento druhý naozaj nie je iný.

Niet divu, že sa tu nedávno uchytila téma „toxických subjektov“. Predikát „toxický“ pokrýva sériu vlastností, ktoré patria na celkom odlišné úrovne – prírodnú, kultúrnu, psychologickú, politickú. Toxický subjekt môže byť imigrant so smrteľnou chorobou, ktorý by mal byť izolovaný; terorista, ktorého smrtiacim plánom treba zabrániť a ktorý patrí do Guantánama (prázdnej zóny mimo vlády zákona); fundamentalistický ideológ, ktorý by mal byť utíšený, pretože rozširuje nenávisť; alebo rodič, učiteľ alebo kňaz, ktorý zneužíva a kazí deti. Toxický je celkovo cudzí blížny ako taký, takže celkovým cieľom všetkých pravidiel vzájomných vzťahov je izolácia, alebo prinajmenšom neutralizácia a obsiahnutie tejto toxickej dimenzie.

Na dnešnom trhu nájdeme celú sériu produktov zbavených ich škodlivých vlastností: káva bez kofeínu, zmrzlina bez tuku, pivo bez alkoholu. A zoznam pokračuje. Doktrína boja bez obetí (na našej strane, samozrejme) Colina Powella sa stáva bojom bez boja; súčasná redefinícia politiky ako umenia odborného spravovania sa stáva politikou bez politiky; až po dnešný tolerantný liberálny multikulturalizmus, ktorý sa stáva skúsenosťou s druhým, ktorý je zbavený svojej inakosti. Nie je táto detoxikácia imigrantského druhého hlavným bodom programu strany United Kingdom Independence Party Nigela Faragea? Farage opakovane zdôraznil, že nie je proti prítomnosti zahraničných pracujúcich v Anglicku – že silne oceňuje ťažko pracujúcich Poliakov a ich príspevok anglickej ekonomike. To je postoj „civilizovanej“ anti-imigračnej pravice: politika detoxikovaného suseda – dobrí Poliaci verzus zlí imigranti. Táto vízia detoxikovaného suseda predstavuje jasný prechod od najhoršieho barbarstva k barbarstvu s ľudskou tvárou. Za akých podmienok k nemu dochádza?

Stará téza Waltera Benjamina, že za každým vzostupom fašizmu je nepodarená revolúcia, nielenže dnes platí, ale je relevantnejšia ako kedykoľvek predtým. Pravicoví liberáli radi poukazujú na podobnosti medzi ľavicovým a pravicovým „extrémizmom“: Hitlerov teror a tábory napodobnili boľševický teror, leninská strana je dnes prítomná v al-Kájde. No nenaznačuje to to, ako fašizmus zaberá miesto nepodarenej ľavicovej revolúcie? Jeho vzostup je zlyhaním ľavice, no zároveň dôkazom, že tu bol revolučný potenciál, ktorý nebola ľavica schopná mobilizovať. A neplatí to isté aj pre dnešný takzvaný „islamo-fašizmus“? Nevzťahuje sa nárast radikálneho islamu k zmiznutiu sekulárnej ľavice v moslimských krajinách? Dnes, keď sa Afganistan zobrazuje ako najväčšmi islamsky-fundamentalistická krajina, kto si pamätá, že pred 36 rokmi to bola krajina so silnou sekulárnou tradíciou, vrátane silnej Komunistickej strany, ktorá sa tam chopila moci nezávisle na Sovietskom zväze. Ako ukázal Thomas Frank, to isté platí pre Kansas: Ten istý štát, ktorý bol do 1970-tych rokov základom radikálne ľavicového populizmu je dnes základom kresťanského fundamentalizmu. A rovnako tak v Európe: Zlyhanie ľavicovej alternatívy ku globálnemu kapitalizmu splodilo anti-imigračný populizmus.

Dokonca aj v prípade jasne fundamentalistických hnutí by sme mali byť opatrní nepremeškať ich sociálnu zložku. Taliban je pravidelne prezentovaný ako fundamentalistická islamistická skupina posilňujúca svoju vládu terorom – avšak, keď sa na jar 2009 chopili Swat Valley v Pakistane, New York Times písali, že spustili triednu vzburu, ktorá využila hlboké rozdiely medzi malou skupinou majetných zemepánov a ich nemajetných nájomníkov. Ak Taliban využitím situácie farmárov upozornil na nebezpečenstvá v Pakistane, ktorý je naďalej prevažne feudálny, čo bráni liberálnym demokratom v Pakistane, ako aj Spojených štátoch, aby podobne využili túto situáciu a pokúsili sa pomôcť nemajetným roľníkom? Smutným dôsledkom tohto faktu je, že feudálne sily v Pakistane sú “prirodzeným spojencom” liberálnej demokracie. A, mutatis mutandis (meniac len tie veci, ktoré treba zmeniť), to isté platí pre Faragea a Le Penovú: ich vzostup je druhou stranou odchodu radikálnej ľavice.

Poučenie, ktoré by si mali vystrašení liberáli vziať je takéto: Iba radikalizovaná ľavica môže zachrániť to, čo stojí v liberálnom posolstve za záchranu. Smutnou vyhliadkou, ktorá tu číha, ak sa to nestane, je spojenie týchto dvoch pólov – vláda bezmenných finančných technokratov s maskou populistických pseudo-vášní.


Preklad: Peter Takáč

 

Zdroj: inthesetimes.com

 

Vyšlo na: http://nezavisli.blogspot.com