Zasílání novinek
Přejete si dostávat poštou pravidelné informace o činnosti sdružení, pozvánky na akce sdružením pořádané a texty tématicky mu blízké? Přihlašte se do moderované mailové konference.

Vyhledávání

Pro registrované

Citace



Ladislav Hohoš: Futurologická feéria


SVET 2054

Niekoľko vhľadov z krištáľovej gule

 

 

            Éra premeny sa začala po doznievaní povojnovej konjunktúry a potrvá zhruba storočie, preto horizont 1954-2054. Nástup postindustriálnej spoločnosti od polovice päťdesiatych rokov nastolil koniec modernity v zmysle industriálnej civilizácie. Revolúcia už prebehla a to na sklonku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia prostredníctvom emancipačných hnutí. Štrukturálna kríza súčasného svetového systému ako globálny nedostatok zisku sa začala v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a v súčasnosti kulminuje, keďže len pol percenta finančných transakcií sa týka reálnej fyzickej ekonomiky a teda efektívnej alokácie zdrojov. Dominancia finančných tokov znamená, že protesty marginalizovaných a vylúčených sa sústreďujú na politický nárok na uznanie.

 

I.

            Aktuálne nastupuje Generácia Y, narodených na začiatku prelomových deväťdesiatych rokov. Majú k dispozícii nebývalé technologické výdobytky, ale aj dosť dôvodov nedôverovať etablovaným inštitúciám a morálnym vzorcom. Táto generácia bude na vrchole produktívneho veku v rozhodujúcom období zmien v polovici nášho storočia.  Nebezpečí tkví tedy v tom, že  se jako dominantní výklad krize prosadí nikoliv ten, který nás probudí ze snu, ale ten, ktorý nám dovolí snít dál.(Slavoj Žižek) „Snívať ďalej“ znamená najhoršiu možnú pozíciu, totiž pštrosa s hlavou v piesku, teda absencia  zodpovednosti za formovanie budúcnosti, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť naplnenia katastrofických scenárov. Z uvedeného vyplýva, že svet v druhej polovici nášho storočia bude tak či onak zásadne odlišný od toho, ako si ho predstavujeme dnes. Vzniká nová civilizačná paradigma prostredníctvom  postupnej transformácie, ktorá  vyústi do dopredu nedefinovateľnej zásadnej kvalitatívnej a teda „revolučnej“  zmeny.

 

II.

             Od nástupu neokonzervatívcov v USA, mylne označovaných ako neoliberáli, sú populárne analógie so zánikom Rímskej ríše, ktorá predstavovala vo svojej dobe hegemóna. „Obdobiu neskorej antiky dominovali obrovské civilizačné zmeny, hoci mnoho z nich si ich účastníci ani nevšimli. Neskorá antika nás však učí byť pokornými pred tým, čo nás čaká. Čokoľvek to bude, západné elity to určite riadiť nebudú.“ (Geopolitický analytik R.D.Kaplan, SME 20.12.2013). Immanuel Wallerstein vníma oslabenie hegemonickej moci USA od sedemdesiatych rokov minulého storočia. Globalizácia je mŕtva v zmysle ekonomickej dominancie USA po druhej svetovej vojne. Dominancia na rozdiel od púheho kontaktu neznesie žiadny zmysel pre kultúrnu paritu. Slávny sociológ, priekopník analýzy svetového systému, kladie otázku: „Jak bychom mohli dojít ke světu, v němž by všichni dávali a všichni přijímali?“ Kapitalizmus sa od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia transformoval od fordizmu na báze priemyselnej výroby na postfordizmus, v ktorom dominujú financie. Po zrušení zlatého štandardu od sedemdesiatych rokov sa USA stali krajinou rentiérov. (N.Fraserová) Rozhodujúce bude, akým spôsobom dokážu Spojené štáty tento ústup z pozície globálneho hegemóna zvládnuť, aby škody boli minimalizované tak vo vzťahu k svetu, ako k samotným USA. „V každom prípade rozhodnutie, ktoré sa vo Washingtone prijme, bude formulovať budúcnosť zvyšku sveta.“ (Alvin Toffler)

 

III.

            Zásadné zmeny často prebiehajú tak, že si ich súčasníci ani nevšimnú alebo vidia len krátkodobé zvraty, často konzervatívne až represívne. Ako je známe, konzervatívne sily dokázali potlačiť výdobytky Veľkej francúzskej revolúcie v prospech legitímnych dedičných monarchií (Viedenský kongres v roku 1815). Súčasníci v polovici devätnásteho storočia, kedy revolučná vlna v Európe  bola potlačená, si neuvedomovali a ani sa nedožili víťazstva, totiž zániku absolutistických monarchií po prvej svetovej vojne. Mohli sa však dožiť definitívneho obnovenia  republikánskeho zriadenia vo Francúzsku v roku 1870. 

             Meruôsme roky majú špecifický význam v slovenských dejinách. Ustanovenie slovenskej štátnosti možno považovať za „vysoko nepravdepodobnú udalosť“ v behu dejín. Aktivity štúrovcov po potlačení revolúcie v roku 1848 boli marginalizované. Modernizácia v druhej polovici devätnásteho storočia zodpovedala konceptu hungarizácie. Pomaďarčovanie etnických Slovákov bolo úspešné a asimilácia mohla byť dovŕšená na konci prvej svetovej vojny. Prvá Slovenská republika sa musela zmieriť so stratou jednej štvrtiny územia  a približne 850 tisíc obyvateľov v rámci Viedenskej arbitráže. Dokonca aj na sklonku druhej svetovej vojny sa  M.Horthy pokúšal dohodnúť so Sovietskym zväzom na teritoriálnej celistvosti veľkého Maďarska, čo by sa mu mohlo podariť, keby v roku 1944 nedošlo k fašistickému prevratu. Našu minulosť nemôžeme prepisovať, môžeme sa s ňou len vyrovnávať.

IV.

            Súčasný svetový systém je natoľko extrémne vychýlený z rovnováhy, že nemôže pretrvať. Dynamický systém ako „civilizácia v singulári“, ktorá v rámci vzťahu centrum – periféria zahŕňa rôzne kultúrne okruhy, t.j. „civilizácie v pluráli“, si nájde východisko v podobe nového svetového systému. Kapitalizmus vo svojom dlhom historickom cykle úspešne fungoval päťsto rokov, pretože dokázal oscilovať k rovnováhe.  Systémy sa správajú odlišne v stave rovnováhy a v nerovnovážnych podmienkach, kedy začnú porušovať tradičné pravidlá a fungovať nezvyčajným spôsobom. Ak je okolité prostredie príliš búrlivé, systém sa stane nelineárnym, čím poskytuje nesmiernu príležitosť malým skupinám, dôležitým menšinám. Viac pozornosti, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle budú vyžadovať globálni gladiátori. Ide o to, ako budú náboženské spoločenstvá, globálne korporácie, nadnárodné odbory, politické strany, ekologické hnutia, organizácie na obranu ľudských práv a iné zložky občianskej spoločnosti  zastúpené v inštitúciách budúceho sveta. (A.Toffler)

            Fluktuácie (odchýlky) súčasného kapitalistického svetového systému sú natoľko rozsiahle a nekontrolovateľné, že ich už žiadna moc nedokáže zvládnuť. Systém začína bifurkovať, môže pokračovať jedným z minimálne dvoch odlišných smerov, aby dosiahol novú stabilitu. Hypotetický nový svetový systém bude alternatívou súčasnej podoby kapitalizmu. Ide o to, do akej miery sa bude na súčasný kapitalizmus podobať, apologéti by chceli replikovať čo najviac zložiek existujúceho systému. Znamená to  zachovanie značnej hierarchickej nerovnosti a teda vykorisťovania v systéme, ktorý už svojou podstatou nebude „kapitalistický“, skôr feudálno-fašistický; feudalizmus nemohol totálne kontrolovať populáciu, súčasná biopolitická produkcia to umožňuje. Aj futurológovia by sa mali zaoberať tým, čo sa môže stať, ak bude patent na život súkromným vlastníctvom alebo si bude možné kúpiť nesmrteľnosť. Druhou alternatívou je systém, ktorý bude viac participatívny než hierarchický a relatívne rovnostársky, vykorisťovanie bude značne obmedzené až postupne vylúčené.  Skok k novému systému je emergentný a teda nepredvídateľný. Nevieme, či nový systém bude lepší alebo horší než ten aktuálne existujúci, aj zachovanie momentálnej životnej úrovne vo vyspelejšej časti sveta je problematické (vodno-potravinová bublina, klimatické zvraty a pod.) O výsledku sa rozhodne prostredníctvom politického boja, viac alebo menej násilného. „Marx hovorí, že revolúcie sú lokomotívami svetových dejín. Ale možno je to úplne inak. Možno sú revolúcie záchranné brzdy, po ktorých siahne ľudstvo, čo sa vezie v tomto vlaku.“ (Walter Benjamin)

 

V.

            Ak uvažujeme o stratégií transformácie, kľúčovou otázkou sa stáva rozsah deštrukcie, ktorý

sprevádza každú zásadnú kvalitatívnu premenu. Naša súčasná situácia javí typické symptómy upadajúcich starých civilizácií, ktoré zanikli v dôsledku vlastného úspechu, majúceho za následok vyčerpanie životne nevyhnutných disponibilných zdrojov.  Ide o to, za akú cenu súčasný civilizačný zlom ľudstvo prežije. Z hľadiska alternatívnych scenárov teda o to, ako zvládnuť transformáciu, aby obsahovala čo najmenej barbarstva. K dosiahnutiu rovnováhy vo vzťahu civilizácie a prostredia dochádza tým, že   komplexita civilizácie poklesne na nižšiu úroveň: po zániku Ríše rímskej to trvalo asi pol tisícročia, súčasné sofistikované technológie by mohli zaniknúť asi v priebehu pol storočia (faktor zrýchľovania historického času je odhadom 10), prípadná svetová vojna môže úpadok urýchliť.

 

 

VI.

            Koniec studenej vojny umožňuje vidieť svet taký, aký je, bez všadeprítomných ideologických mimikier, založených na umelej konštrukcii tzv. triedne rozdeleného sveta. Dochádza k celosvetovej civilizačnej transformácii, ktorá je ako každá transformácia do značnej miery emergentná a teda výsledok je nepredvídateľný:  mieru nestability zvyšuje v strednedobom horizonte prechod k multipolárnemu  usporiadaniu, ktorý je a bude konfliktný (unipolárny rovnako ako bipolárny svet predstavovali stabilnejšie varianty, hypotetické kondomínium USA a Číny predstavuje iba ďalší variant bipolarizmu). Nastupuje multipolárna éra s niekoľkými mocenskými centrami, presnejšie multipolárny svetový systém. Alternatívou v prípade nezvládnutia je ďalšia vojna, ktorá by pravdepodobne prerástla do svetovej.

            Zásadnou otázkou budúcnosti pozemskej civilizácie v súčasnosti je  vyrovnanie sa s koexistenciou rôznorodých modernít.  Boj mezi evropským univerzalismem a univerzálním univerzalismem je ústředním ideologickým zápasem současného světa a jeho výsledek do značné míry určí, jak bude strukturován budoucí světosystém“. Skeptické obmedzovanie našej  morálnej arogancie by malo nahradiť sebecké morálne istoty chápané ako právo tzv. nositeľov univerzálnych hodnôt na intervenciu proti barbarom. „Evropský univerzalismus zdůvodňuje současně jak obranu lidských práv takzvaných nevinných, tak hmotné vykořisťování, v němž se angažují silní. Je to morálně dvojznačná doktrína.“ (Wallerstein) K zmene došlo koncom osemnásteho storočia, kedy európska expanzia vyústila do globálnej hegemónie v podobe koloniálneho panstva. Ide o otázku miesta európskej civilizácie v celosvetových dejinách, t.j. problém eurocentrizmu resp. v súčasnosti hegemonického modelu modernizácie: ide o model angloamerický, neoliberálny resp. globálno-kapitalistický. Za termínom  univerzálny univerzalizmus sa skrýva problém globálnych univerzálnych hodnôt, ktoré nám nie sú dané prostredníctvom nejakých falošných božstiev, ale vytvárame ich sami, ich formovanie je veľkým morálnym podnikom ľudstva (Wallerstein).  Ak by pokračoval hegemonický  radikalizmus s nárokom  na výsadné postavenie Západu, pravdepodobne by vyústil do S.Huntingtonom predpokladanej zrážky civilizácií, presnejšie zrážky kultúr.  Východisko spočíva v  interkultúrnom dialógu, resp. polylógu  v prvom kroku o univerzálnych ľudských právach, v ďalšom o novom svetovom poriadku (globálne vládnutie) v post-západnom (post-americkom) svete. Ponukou civilizácie Abendlandu v rámci interkultúrneho polylógu vyplývajúcou zo špecifických historických skúseností by mohlo byť univerzálne a bezpodmienečné právo na ľudskú dôstojnosť.

 

VII.

            Futurológovia by mali mať predstih pred budúcnosťou, aby sa dokázali v smere zmien orientovať, avšak budúcnosť nás dostihla a hrozí, že nás predbehne resp. po dosiahnutí kritického momentu budeme jej vystavení napospas bez možnosti niečo zmeniť. Tvrdenie, že idea-systém („kapitalizmus“) je v poriadku a vyžaduje si iba malé korekcie (scenár dočasnej konsolidácie) pripomína podobnú zúfalú obhajobu reálneho socializmu tesne pred jeho zánikom. Prvoradé je prehodnotenie dominantnej ideológie ekonomického rastu, ktorá u bohatých krajín vedie k prehlbovaniu systémovej – nielen ekologickej – krízy, u krajín tretieho sveta zas k snahe vyrovnať  a dobehnúť, čím sa prehlbuje disproporcia medzi napredovaním industrializácie a dostupnými prírodnými zdrojmi. Súčasťou ideológie neudržateľného ekonomického rastu sú aj požiadavky plnej zamestnanosti, lebo táto nezodpovedá vývoju technológie, teda ide o to, aby ľudská pracovná sila a v konečnom dôsledku ľudská osoba postupne prestala byť tovarom. Presadzovanie  nepodmieneného základného príjmu súvisí so základným právom na minimálnu ľudskú dôstojnosť. Nový typ ekonomickej racionality bude založený na dekomodifikácii, na presadení úžitkovej hodnoty namiesto výmennej hodnoty, na poznaní, že netrhové hodnoty sú hodné zvláštneho zreteľa najmä pokiaľ ide o verejné resp. spoločenské statky.

 

VIII.

            Rozhodnutie o novom svetovom systéme sa dá sformulovať do dvoch rámcových alternatív: viac alebo menej nerovnosti. Ide o rozhodnutie v normatívnom rámci spravodlivosti: buď hodnota rovnosti alebo prehĺbenie nerovnosti; buď transformácia po dosiahnutí kritickej miery  zmien vyústi do nekapitalistickej spoločnosti alebo deštrukcia, ktorá nemusí dopadnúť priaznivo (hoci spočiatku sa javí ako kreatívna), skončí ako svetový chaos a privodí pád do  nového barbarstva. Nerovnosť je atribútom v dejinách ľudstva, v súčasnosti sa extrémne prehlbuje. Proces ekonomickej globalizácie vyúsťuje do nadvlády finančnej oligarchie, z ktorej sa stala trieda globálnych kapitalistov. V súčasnosti  podľa  správy Credit Suisse 8% dospelej populácie sveta (400 miliónov ľudí) ovláda viac ako 80% svetového majetku s aktívami nad 100 tisíc USD, aktívami od 10 do 100 tisíc USD disponuje približne l miliarda ľudí (23% populácie a 14% celosvetového majetku). Viac ako dve tretiny populácie dospelých  vlastní majetok do hranice 10 tisíc USD 3,2 miliardy ľudí, ale len 3% globálneho bohatstva) . Svetové bohatstvo za rok narástlo takmer o 5%, ale  majetková nerovnosť sa naďalej rozširuje – 32 miliónov ľudí disponuje majetkom minimálne jeden milión dolárov, čo je 0,7% populácie.  Európska únia sa bude rozhodovať,  akou cestou pôjde vo vzťahu k 124 miliónom obyvateľov žijúcich na hranici chudoby bez ohľadu na disponibilné zdroje, čo predstavuje nezanedbateľnú štvrtinu populácie.

 

IX.

            Odklon od katastrofického scenára by sa dal vymedziť ako dve alternatívy kreatívnej deštrukcie: udržateľná spoločnosť (má dva varianty -  optimistický a pesimistický) a návrat k feudalizmu: alternatívy sa líšia tak v miere kreativity, ako aj v miere sprievodnej deštrukcie. Východiskom je realistický predpoklad, že v krátkodobom horizonte sa pravicový fašistický populizmus  presadí skôr ako sofistikovaná snaha novej ľavice o  získavanie podpory pre hľadanie nekapitalistickej alternatívy. Fašizmus disponujúci sofistikovanými technológiami kontroly predstavuje osvedčený spôsob, ktorým dokáže ochlokracia udržať pod kontrolou a decimovať prebytočnú populáciu.

             Pokiaľ ide o udržateľnú spoločnosť, v oboch variantoch dôjde k normatívnemu presadeniu globálneho uznania a tým aj globálnej spravodlivosti na základe pospolitého vlastníctva, čiže ku konsenzu na nejakej podobe globálneho vládnutia. V prvom prípade   sa podarí zastaviť plytvanie zdrojmi prostredníctvom vysokých technológií, ktorých výdobytky budú  využívané na prospech celého ľudstva. V druhom prípade sa po vyčerpaní väčšiny zdrojov globálne presadí  dezindustrializovaná úsporná ekonomika dôstojnej chudoby (filozof H.Jonas predvídal „benevolentného ekologického despotu“). Ak nedôjde k nastoleniu udržateľnej spoločnosti, a to ani fašistickými metódami, budeme „ďalej snívať“: kríza sa bude prehlbovať až k bodu, kedy sa udržiavanie statu quo jednoducho zrúti a možnosť pozitívneho obratu vzhľadom na ireverzibilné okolnosti bude nereálna vzhľadom na premeškanie času „bodu obratu“: fašizmus 21.storočia pravdepodobne vyústi do  nového feudalizmu separatistických enkláv ako stav „vojny všetkých proti všetkým“ blízky rôznym podobám anarchie (jeden variant popísal ako scenár refeudalizácie J.Keller). Pod feudalizmom sa rozumie systém, v ktorom je deficitným statkom bezpečnosť a fungujú lénne vzťahy závislosti „pán – vazal“. Rovnováha by bola nastolená prostredníctvom regresu, komplexnosť by sa znížila a návrat k sofistikovanej civilizácii by mohol trvať veľmi dlho.

 

X.

            Markerom presadzovania novej civilizačnej paradigmy je kozmický priestor. Ide o arénu, v ktorej  sa bojuje o technologickú prevahu už od štyridsiatych rokov minulého storočia. Mierové využitie kozmického výskumu okrem toho, že je zdrojom prestíže štátu (napríklad aktuálne úsilie Číny), je dosiaľ iba doplnkom výskumu pre vojenské účely, hoci by sa mohlo stať zdrojom riešenia celosvetovej energetickej a surovinovej krízy.  Komerčné využitie Mesiaca by sa mohlo začať v polovici nášho storočia ako symbol Éry premeny; príkladom je projekt japonskej spoločnosti postaviť na Mesiaci obrovsku solárnu elektráreň „Lunar Ring“. Horúčkovité zbrojenie je dôvodom, prečo sa oneskorujú minulé vedecko-technické prognózy, predpokladajúce základňu na Mesiaci a pristátie na Marse so štartom z Mesiaca. Symbolom medzinárodnej spolupráce je orbitálna kozmická stanica.  Budúce kozmické projekty si budú vyžadovať sústredenie zdrojov celej pozemskej civilizácie. Ak sa namiesto toho začne realizovať scenár hviezdnych vojen, stane sa pozícia na geostacionárnej dráhe zdrojom kontroly celej planéty. Preto je dôležité, aby kozmický priestor vo výške 36 tisíc kilometrov bol vyhlásený za demilitarizovanú zónu medzinárodnej spolupráce podobne ako existuje dohoda o nešírení jadrových zbraní (problematická vzhľadom na subjekty, ktoré disponovanie jadrovými zbraňami oficiálne nepriznávajú).

 


Autor je predsedom Futurologickej spoločnosti na Slovensku.

 

Písané pre týždenník Slovo http://www.noveslovo.sk/c/Futurologicka_feeria_Svet_2054

 
Zasílání novinek
Přejete si dostávat poštou pravidelné informace o činnosti sdružení, pozvánky na akce sdružením pořádané a texty tématicky mu blízké? Přihlašte se do moderované mailové konference.